Have a nice day!

Ešte oveľa skôr ako sa stali smajlíky bežnou súčasťou textovej komunikácie sa ich podoby zavše zjavovali v umení. Prvá zachovaná zmienka o využití usmiatej štylizovanej ľudskej tváre pochádza z roku 1678. V básni Šťastene od Roberta Herricka sa objavuje aj verš, končiaci mnohovýznamovým úsmevom. ....

O pár storočí neskôr, v roku 1948 vo filme Hamnstad od významného švédskeho režiséra Ingmara Bergmana, máme možnosť vidieť nešťastnú hlavnú hrdinku Nine Christine Jönssonovú, kresliacu rúžom na zrkadlo odkaz s ilustráciou, ktorú dnes tiež nazývame ako nešťastný emotikon.

V roku 1948 vo filme Hamnstad od Ingmara Bergmana, kreslí Nine Christine Jönssonová rúžom na zrkadlo odkaz ukončený symbolom smutnej tváre, ktorú dnes tiež nazývame ako nešťastný emotikon.

Nine Christine Jönssonová kreslí smutného smajlíka.
Detajl na prvý emotikon v histórii kinematografie?

Predchodca jeho novodobej žltej podoby však vznikol v roku 1962. Newyorkská rozhlasová stanica WMCA si vtedy ako súčasť seba propagácie, alebo ak chcete self-promotion, dala potlačiť žlté mikiny s drzo usmiatou tvárou a nápisom „WMCA Good Guys!“. Počet poslucháčov, ktorí ich získali vďaka správnemu zodpovedaniu jednoduchej otázky, narástol za pár dní na stovky. Design slávil veľký úspech.

Na zjednodušenú ilustráciu vysmiatej tváre neexistoval žiaden patent, a tak už rok na to prišiel s uhladenejšou verziou Harvey Ball. Výtvarník bol najatý spoločnosťou State Mutual Life Assurance Company, aby vytvoril design na odznaky, ktoré by upokojili a povzbudili ich zamestnancov. Firma z malého amerického mesta Worcester sa mala totiž kvôli neistej budúcnosti spájať s inou spoločnosťou. State Mutual Life Assurance Company neskrachovala a odznaky neskôr ponúkala nielen svojim zamestnancom.

Ball vytvoril symbol za desať minút. Odmenou mu bolo 45 dolárov. Jeho prevedenie usmiatej tváre s oválnymi očami, širokým úsmevom a náznakom obrysu líc však stále nie je tým, ktoré je nám všetkým verne známe. To bolo celoštátne a potom aj celosvetovo spopularizované Bernardom a Murrayom Spainovými.

Bratia si dobre uvedomovali potenciál žlto-čierneho symbolu, ktorý zožal úspech všade, kde sa objavil. Ľudia túto jednoduchú modlu radosti milovali a kupovali... A to chcela dvojica po prvýkrát využiť naplno. S upraveným designom z roku 1967 od grafika Georga Tenagiho vyrobili okrem odznakov a tričiek aj šálky, nálepky na nárazníky áut, náušnice, kľúčenky, plagáty... Pod smajlíkom sa tiež objavil slogan „Have a happy day“, ktorý sa časom pretransformoval na známe „Have a nice day“. V roku 1972 bratia ohlásili 50 miliónov predaných odznakov len v USA. Smajlík sa neskôr dokonca dočkal svojej podobizne na známke americkej pošty.

V 70. rokoch si štylizované znázornenie usmiatej tváre prisvojil aj takzvaný underground. Najprv to boli muzikanti hrajúci psychadelický rock a koncom 80. rokov zasa nastupujúca techno scéna v Anglicku. Odkaz bol v tomto prípade jasný. Tričká hýriace farbami a kvetinami s dominantným motívom smajlíka symbolizovali okrem radosti z hudby často aj radosť vyvolanú konzumáciou zakázaných látok.

Vo februári 2008 sa jedna z popkultúrnych ikon modrej planéty presunula aj na tú červenú. Fotografie povrchu Marsu vtedy totiž odhalili, že je tam niečo, čo aj pri malej predstavivosti pripomína práve vysmiatu tvár z tričiek, odznakov a virtuálnych konverzácií.

Žlto-čierny smajlík je už chcene-nechcene každodennou súčasťou našich životov. Rozhodne však v jeho vzniku nemá prsty Forrest Gump. Ten je predsa skôr známy tým, že naučil tancovať Elvisa : )